Online zoznamky sú ako tie staré panelákové výťahy. Všetci ich používajú, všetci sa na ne sťažujú a nikto ich nechce opravovať. A ja som v nich strávil toľko času, že by som si zaslúžil aspoň čestnú plaketu za prežitie.
Online zoznamky sú ako staré panelákové výťahy – všetci ich používajú, všetci sa na ne sťažujú a aj tak do nich znova nastúpia.
Niekoľkokrát som si už povedal, že s tým končím. Že aplikáciu zmažem, telefón hodím do šuplíka a budem žiť ako normálny človek – taký, čo sa zoznamuje v reálnom svete, pri pokladni v Lidli alebo pri čakaní na autobus. Ale potom mi príde notifikácia: „Niekto si vás obľúbil.“ A ja som späť. Ako gambler, ktorý si sľúbil, že už nikdy nevsadí ani euro, ale potom uvidí blikajúci automat.
Čo vlastne hľadáme na online zoznamkách?
Úprimne? Normálnosť. Nie princeznú, nie modelku, nie múzu. Len niekoho, kto vie napísať vetu bez toho, aby používala tri filtre a štyri citáty z Pinterestu.
Ale namiesto toho som stretol:
- ženy, ktoré hľadali „niečo vážne“, ale odpísali raz za tri dni,
- ženy, ktoré hľadali „niečo nevážne“, ale tvárili sa, že som ich sklamal už tým, že som existoval,
- ženy, ktoré chceli „muža, čo vie, čo chce“, ale samy nevedeli, či chcú kávu, vzťah alebo len niekoho, kto im bude písať dobré ráno.
A medzi tým všetkým som bol ja – človek, ktorý si myslel, že keď bude úprimný, tak to bude stačiť.
Najväčší paradox online zoznamiek
Online zoznamky sú plné ľudí, ktorí nechcú byť sami, ale zároveň sa boja niekoho pustiť bližšie. Plné ľudí, ktorí chcú lásku, ale nechcú riskovať sklamanie. Plné ľudí, ktorí chcú vzťah, ale nechcú investovať čas.
A tak si všetci navzájom lajkujeme fotky, píšeme si povrchné vety a tvárime sa, že to niekam smeruje.
Prečo som chcel online zoznamky zmazať?
Lebo som mal pocit, že sa zo mňa stáva produkt. Profil. Katalógový list.
Nie človek, ale súbor fotiek, pár viet a jedného úsmevu vybraného tak, aby sa páčil čo najväčšiemu počtu cudzích ľudí.
Nie osobnosť, ale položka, ktorú si niekto prejde prstom doprava alebo doľava – bez otázok, bez kontextu, bez zodpovednosti.
A keď sa človek začne cítiť ako položka v e-shope, ktorú si niekto porovná s ďalšími desiatimi, klikne preč a už sa neobzrie, je čas odísť.
Nie zo zoznamky.
Ale zo hry, ktorá z ľudí robí výberové konanie bez ľudskosti.
Ale nezmazal som to. Prečo?
Lebo niekde hlboko vo mne stále žije ten naivný chlap, ktorý verí, že medzi tisíckami profilov existuje jedna žena, ktorá sa nebude hrať, nebude sa skrývať a nebude sa báť povedať: „Hej, páčiš sa mi. Poďme to skúsiť.“
Možno je to hlúpe, možno trochu romantické, ale najmä je to dôkaz, že aj cynici nosia v sebe srdce – len ho strážia o niečo dôslednejšie než ostatní.
A čo som sa naučil?
Že online zoznamky nie sú zlé. Ani dobré. Sú len zrkadlom toho, čo v sebe nosíme. Keď sme unavení, online zoznamky nás unavia ešte viac. Keď v sebe nosíme rany, dotknú sa ich presne tam, kde to bolí. A keď sme pripravení, dokážu nám otvoriť dvere k niečomu, čo by sme možno ani nečakali.
A možno raz, keď tú aplikáciu konečne zmažem, nebude to z frustrácie. Ale preto, že už ju nebudem potrebovať.
Online zoznamky nás neunavujú preto, že sú zlé. Unavujú nás preto, že sa k nim stále vraciame s rovnakou nádejou.
Ak chceš ďalšie úprimné príbehy o láske a vzťahoch, môžeš sa pridať k odberu.
Hovoríme o tom, o čom iní mlčia..
